Súmrak

7. Melódia Keď som dorazil do školy, musel som ešte čakať. Posledná hodina ešte neskončila. To sa mi hodilo, pretože som musel o mnohých veciach popremýšľať a potreboval som byť sám. V aute zostala jej vôňa. Okná som nechal zavreté, nechal som ju na mňa útočiť, snažil som sa zvyknúť na ten pocit, ktorý mi schválne pálil hrdlo. Príťažlivosť. To bola tá sporná časť na zváženie. Z toľkých rôznych pohľadov, tak veľa rozličných významov a stupňov. Nie to isté, ako láska, ale neoddeliteľne s ňou spätá. Nemal som tušenie, či Bellu priťahujem. (Bude jej duševné ticho nejakým spôsobom pokračovať a čoraz viac ma ničiť, až kým sa nezbláznim? Alebo nakoniec dosiahnem nejakú hranicu?) Pokúsil som sa porovnať jej fyzické reakcie s reakciami ostatných (tajomníčkine a Jessiky Stanleyovej), ale to porovnanie bolo nepresvedčivé. Rovnaké znaky – zmeny srdečného tepu a dýchacieho vzorca – mohli úplne jednoducho okrem záujmu znamenať aj strach, šok alebo úzkosť. Vyzeralo nepravdepodobne, že by Bella mohla zdieľať ten typ myšlienok, ktorý väčšinou mala Jessika Stanleyová. Koniec koncov Bella veľmi dobre vedela, že so mnou niečo nie je v poriadku, aj keby úplne presne nevedela, čo to je. Dotkla sa mojej ľadovej ruky a od toho chladu šklbla ruku preč. A napriek tomu...keď som si spomenul na tie fantázie, ktoré mi boli odporné, ale na Jessikinom mieste som si predstavil Bellu... Dych sa mi zrýchlil a ten oheň mi drásal hrdlo. Čo ak by si ma tak predstavovala Bella – s pažami ovinutými okolo jej krehkého tela? Cítiac, ako si ju pevne pritláčam k hrudi a dávam ruku pod bradu? Ako jej z červenajúcej tváre odhŕňam tú ťažkú oponu z jej hnedých vlasov? Ako špičkami prstov obkresľujem tvar jej plných pier? Ako skláňam hlavu bližšie k tej jej, kde by som na ústach cítil teplo jej dychu? Stále sa približujúc... Ale potom som z toho snívania vycúval, vedel som – presne ako keď si tieto veci predstavovala Jessika – čo by sa stalo, keby som sa k nej dostal tak blízko. Príťažlivosť bola nemožná dilema, pretože k Belle som už bol priťahovaný až príliš, a to oveľa horším spôsobom. Chcel som, aby aj ona bola priťahovaná ku mne, ako žena k mužovi? To bola blbá otázka. Správne to malo byť – mal by som chcieť, aby som Bellu takým spôsobom priťahoval – a tá odpoveď bola nie. Pretože ja som nebol ľudský muž a to k nej nebolo fér. Každým kúsočkom svojho bytia som túžil byť úplne obyčajný muž, len aby som ju mohol držať v náručí bez toho, aby som riskoval jej život. Iba aby som si mohol slobodne vymýšľať svoje vlastné fantázie, fantázie, ktoré by nekončili s jej krvou na mojich rukách a žiariacou v mojich očiach. Moja honba na ňu bola neobhájiteľná. Aký druh vzťahu som jej už len ja mohol ponúknuť, keď som nemohol riskovať a dotýkať sa jej? Celé to bolo ešte mätúcejšie, pretože v celom svojom živote som sa ešte nikdy necítil takto ľudsky – pokiaľ si spomínam, tak dokonca ani vtedy, keď som bol človek. Keď som bol človek, všetky moje myšlienky sa točili okolo vojenskej slávy. Väčšinu môjho dospievania zúrila Veľká vojna (1. svetová pozn. prekl.J) a mal som len deväť mesiacov do osemnástky, keď udrela tá chrípka...Z týchto ľudských rokov som mal len neurčité dojmy, zahmlené spomienky, ktoré s každým ďalším desaťročím čoraz viac bledli. Najjasnejšie som si pamätal mamu – cítil som nejakú prastarú bolesť, keď som si pripomínal jej tvár. Matne som si vybavoval ako veľmi nenávidela tú budúcnosť, ku ktorej som ja dychtivo uháňal, každý večer sa pri večeri modlila, aby tá „hrozná vojna“ už konečne skončila...Nemal som žiadnu inú spomienku na nejaký typ túžby. Okrem lásky mojej matky tam nebola žiadna iná láska, kvôli ktorej by som si prial zostať... Toto pre mňa bolo úplne nové. Nič podobné som nezažil, s ničím som to nemohol porovnať. Moja láska k Belle bola číra, ale teraz boli tie vody zakalené. Strašne som chcel, aby som sa jej dokázal dotknúť. Cítila to rovnako? Na tom nezáležalo – snažil som sa presvedčiť sám seba. Civel som na svoje biele ruky, nenávidiac ich tvrdosť, ich chladnosť, ich nadľudskú silu... Vyskočil som, keď sa otvorili dvere na strane spolujazdca. Ha. Nachytal som ťa. Zatiaľ raz, pomyslel si Emmet, keď vkĺzol na sedadlo. „Stavím sa, že si pani Goffová myslí, že na niečom fičíš, v poslednom čase si dosť mimo. Kde si bol dnes?“ „Ja...robil som dobré skutky.“ Huh? Zachichotal som sa. „Presnejšie – starostlivosť o chorých.“ To ho zmiatlo ešte viac, ale potom sa nadýchol a zachytil jej vôňu. „Och. Zase to dievča?“ Urobil som grimasu. Toto začína byť divné. „Hovor mi o tom,“ zamumlal som. Znova sa nadýchol. „Hmm, vonia celkom pekne, že?“ Spomedzi pier sa mi vydralo zavrčanie ešte skôr, ako som jeho slová vôbec zaregistroval – automatická reakcia. „Klídek, kámo, len kecám.“ Dorazili ostatní. Rosalie ten pach zachytila okamžite a zazrela na mňa, ešte stále sa cez ten svoj hnev nedostala. Zaujímalo ma, čo má za problém, ale počul som od nej len nadávky. Ani Jasperova reakcia sa mi nepáčila. Ako Emmet, aj on si všimol Bellinu žiadanosť. Niežeby ich oboch ten pach ťahal aspoň z tisíciny tak ako mňa. Ale aj tak ma znepokojovalo, že sa im jej krv zdala byť sladká. Jasper mal chabú sebakontrolu... Alice len priskočila k mojej strane auta a nastavila ruku pre Bellin kľúč od dodávky. „Len som sa tam videla,“ povedala – zmätene, presne ako mala vo zvyku. „Budeš mi musieť povedať dôvody.“ „To ešte neznamená –“ „Viem. Viem. Počkám. Nebude to trvať dlho.“ Vzdychol som si a dal som jej ten kľúč. Sledoval som ju až k Bellinmu domu. Dážď padal ako milión malinkých kladív, tak nahlas, že Belline ľudské uši pravdepodobne nezachytili rachot motora jej náklaďáku. Sledoval som jej okno, ale nevyzrela von. Možno tam nebola. Nebolo počuť žiadne myšlienky. Zarmucovalo ma, že som nepočul ani toľko, aby som ju skontroloval – uistil sa, že je šťastná alebo aspoň v bezpečí. Alice si vliezla dozadu a ponáhľali sme sa domov. Cesty boli prázdne, takže to trvalo iba pár minút. Nahrnuli sme sa do domu a išli si každý po svojom. Emmet s Jasperom boli akurát uprostred komplikovanej šachovej partie, využívajúc osem spojených šachovníc – rozložených popri zadnej sklenenej stene – a ich vlastnú komplikovanú sadu pravidiel. Nedovolili by mi, zahrať si; len Alice pre mňa bola aký-taký súper. Alice išla za roh, k svojmu počítaču – počul som, ako sa jej zapli monitory. Pracovala na módnom projekte pre Rosaliinu skriňu, ale tá sa k nej dnes nepridala, aby dohliadala na strih a farbu, kým by Alicine ruky obchádzali dotykové obrazovky (s Carlisleom sme ten systém museli trochu upraviť, aby aspoň väčšina z nich odpovedala na tú správnu teplotu). Rosalie sa dnes miesto toho mrzuto rozvaľovala na pohovke a pozerala na plochú obrazovku, bez prestávky prelietavala dvadsať programov za sekundu. Počul som, ako sa pokúša rozhodnúť, či má ísť do garáže znova vylaďovať to svoje BMW alebo nie. Esme bola hore, dumala nad novou sadou modrej tkaniny. Alice po chvíli vystrčila hlavu spoza steny a naznačovala Jasperovi ústami Emmetove ďalšie ťahy, - Emmet sedel na zemi a bol k nej otočený chrbtom – a on si udržal uhladený výraz, keď likvidoval Emmetovho obľúbeného koňa. No a ja, prvýkrát po tak dlhom čase, keď som sa hanbil, som si išiel sadnúť za nádherný klavír, umiestnený hneď vedľa vchodu. Zľahka som prstami prebehol po klávesoch, testujúc intonáciu. Naladený bol stále perfektne. Hore, Esme prerušila svoju činnosť a naklonila hlavu na stranu. Začal som prvým riadkom tej melódie, ktorá mi napadla dnes v aute, potešený, že to znelo ešte lepšie, ako som si predstavoval. Edward znova hrá, pomyslela si Esme natešene a tvár sa jej roztiahla do úsmevu. Vstala od svojho stola a tichučko priletela navrch schodiska. Pridal som harmonizujúci riadok a preplietal som s ním hlavnú melódiu. Esme spokojne zavzdychala, posadila sa na vrchný schod a oprela si hlavu o zábradlie. Nová pieseň. Už je to tak dlho. Aká rozkošná melódia. Nechal som tú melódiu viesť novým smerom, sprevádzal som ju basovým riadkom. Edward zase komponuje? pomyslela si Rosalie a prudkým odporom zaťala zuby. V tej chvíli sa pošmykla a ja som si mohol prečítať všetko to skrývané pobúrenie. Videl som, prečo je ku mne taká chladná. Prečo vražda Isabelly Swanovej vôbec nezaťažovala jej svedomie. Pri Rosalie bolo vždy všetko o márnivosti. Hudba sa nečakane zastavila a skôr ako som si mohol pomôcť som sa rozosmial – ostré vyšteknutie pobavenia, ktoré som rýchlo rukou prerušil. Rosalie sa otočila, aby na mňa zazrela, oči jej svietili smutnou zúrivosťou. Aj Emmet s Jasperom sa otočili a zízali a počul som Esmin zmätok. Bleskovo bola dole a striedavo pozerala na mňa a Rosalie. „Neprestávaj, Edward,“ povzbudila ma po chvíľke napätia. Opäť som začal hrať, otočil som sa k Rosalie chrbtom a strašne som sa snažil kontrolovať ten úškrn, čo sa mi rozťahoval na tvári. Postavila sa a vypochodovala z miestnosti, skôr naštvane ako v rozpakoch. Ale určite dosť zahanbená. Ak hocičo povieš, budem ťa loviť ako psa. Potláčal som ďalší smiech. „Rose, čo sa deje?“ volal za ňou Emmet. Rosalie sa neotočila. S chrbtom dokonale vystretým, pokračovala do garáže a zaliezla pod svoje auto, akoby sa tam mohla zahrabať. „To čo malo znamenať?“ spýtal sa ma Emmet. „Nemám potuchy,“ klamal som. Emmet frustrovane zavrčal. „Hraj ďalej,“ naliehala Esme. Ruky sa mi zase zastavili. Urobil som, ako chcela a ona sa postavila za mňa a dala mi ruky na ramená. Tá pieseň bola podmanivá, ale nekompletná. Hral som sa s mostíkom (časť skladby pred refrénom pozn. prekl.J) ale nejako mi to nesedelo. „Je okúzľujúca. Má názov?“ opýtala sa Esme. „Ešte nie.“ „Je k nej nejaký príbeh?“ spýtala sa, v jej hlase úsmev. Toto jej robilo veľkú radosť a ja som sa cítil vinný, že som svoju hudbu tak dlho zanedbával. Bol som sebecký. „Je to...uspávanka, myslím.“ A v tej chvíli som mal ten mostík. Jednoducho ma viedol k ďalšiemu pohybu, berúc na seba svoj vlastný život. „Uspávanka,“ zopakovala si pre seba. K tejto melódií bol aj príbeh a ja som ho zrazu uvidel, jeho útržky bez námahy zapadli na svoje miesto. Ten príbeh bolo spiace dievča v jej úzkej posteli, husté tmavé vlasy divoko pokrútené ako morské riasy rozložené na vankúši... Alice nechala Jaspera jeho vlastným plánom a prišla si ku mne sadnúť. Svojím trilkujúcim, vyzváňajúcim hlasom načrtla druhý hlas, dve oktávy nad pôvodnou melódiou. „Páči sa mi to,“ zamumlal som. „A čo takto?“ Pridal som jej riadok k tej harmónií – ruky mi teraz lietali po klávesoch, aby tie kúsky poskladali dokopy – trochu som ich upravoval, viedol novým smerom... Chytila sa a začala si ju pospevovať. „Áno. Perfektné,“ povedal som. Esme mi stlačila rameno. Ale ja som už videl koniec, ako Alicin hlas popri tej melódií stúpal a unášal ju do iných sfér. Videl som, ako sa tá pieseň musí končiť, pretože to spiace dievča bolo perfektné také, aké bolo a aj tá najmenšia zmena by bola zlá, smutná. No a pieseň smerovala k tomto poznaniu, teraz pomalšia a tichšia. Aj Alicin hlas sa stíšil a stal sa slávnostným, taký tón patril pod ozývajúce sa klenby sviečkami osvetlenej katedrály. Zahral som poslednú notu a sklonil hlavu ku klávesom. Esme ma pohladila po vlasoch. Bude to v poriadku, Edward. Takto to dopadne najlepšie. Ty si zaslúžiš šťastie, synček. Osud ti ho dlží. „Ďakujem,“ povedal som, želajúc si, aby som tomu mohol veriť. Nie vždy k nám láska prichádza na striebornom podnose. Krátko a smutne som sa zasmial. Ty máš pravdepodobne z celej planéty tie najlepšie predpoklady na to, aby si sa dokázal potýkať s tak ťažkou dilemou. Si z nás všetkých najlepší a najrozumnejší. Povzdychol som si. Toto si o svojom synovi myslela každá matka. Esme bola ešte stále nadšená, že sa konečne po tak dlhej dobe niekto dotkol môjho srdca, nezáležalo jej na tej potenciálnej tragédií. Myslela si, že budem navždy sám... Aj ona ťa bude musieť milovať, pomyslela si zrazu, zaskočila ma smerom svojich myšlienok. Je to bystré dievča. Usmiala sa. Ani si neviem predstaviť niekoho tak opozdeného, aby si nevšimol, aký si úlovok. „Mami, prestaň s tým, budem sa červenať,“ podpichol som. Jej slová – aj keď nepravdepodobné – ma povzbudili. Alice sa zasmiala a vybrala si pravú ruku zo „Srdca a duše.“ Uškrnul som sa a hral som jej druhú ruku. Potom som ju prehral „Paličkami.“ Zachichotala sa a potom si vzdychla. „Chcela by som, aby si mi povedal, prečo si sa Rose smial,“ povedala. „Ale vidím, že to neurobíš.“ „Ani nápad.“ Dala mi frčku do ucha. „Alice, buď dobrá,“ karhala ju Esme. „Edward je gentleman.“ „Ale ja to chcem vedieť.“ Na jej kňučiacom tóne som sa zasmial. Potom som povedal „Pre teba, Esme,“ a začal som hrať jej obľúbenú pieseň – nepomenovaný hold láske medzi ňou a Carlisleom, ktorú som sledoval tak veľa rokov. „Ďakujem, zlatko,“ opäť mi stlačila rameno. Na hru tohto známeho kúsku som sa nemusel sústrediť. Namiesto toho som rozmýšľal o Rosalie, ktorá sa ešte stále v garáži (obrazne) zvíjala v ponížení. Keďže som práve sám na sebe objavil silu žiarlivosti, trošku som s ňou súcitil. Bol to mizerný pocit. Samozrejme, jej žiarlivosť bola tisíckrát malichernejšia než moja. Aký obrat v zabehnutom scenári. Premýšľal som, aký by bol Rosaliin charakter aj život iný, keby nebola vždy tou najkrajšou. Bola by šťastnejšia, keby krása nebola vždy jej hlavným poznávacím